Menu
Beach Boys
Ti! Ti! Ti! Tu! 6:30 ráno a ja fliaskam čapáka svojmu budíku. Svoje pudlo posadím na byckoš z vychýrenej firmy CITI BIKE, ufujazdím a už do 10 minút stepujem so svojou fyzickou schránkou pred svojím hotelom – Confidante. Prechádzam na pláž posiatou s dosť veľa pieskom a v momente salutujem svojim felákom. Bernard je zástupca homo sapiens sapiens z krajiny Fidela Castra, ďalší šarvanec, Santiago, je z krajiny druhého najväčšieho producenta kávy na svete – Kolumbia, tretí výrastok je 19ročný blonďák – Capitán America z Ohia – Tosh. Môjmu supervajzorovi jeho mama udelila meno Jean (Džín). Ale nefunguje to tak, že keď si niečo želáš tak ti to splní. Je to inverzne. Keď si niečo želá on, tak mu to splním. Je to predsa môj šéf. (Viem na čo myslíš ty ohyzdník) Prejdime radšej k samotnej činnosti za ktorú dostávam ich #smradľavédoláre. Frst of ol treba 150 lehátok rozložiť po celej pláži. Záleží odo dňa, ak je to napr. ten, kedy pán Boh oddychoval, tak aj 200. Následne je potrebné tie „chairs“ obliecť a teda: „Ideme na matrace“. Trochu ale v inom zmysle ako v Krstnom otcovi od Puza. Teraz sú na rade Zrihanine umbrelky. Každá musí dodržiavať North-West direction a zapichnutá po červenú čiaru (rozumej tak 40 cm v sande, po americky 1 celá tri stopy)... a dve hodinky sú za mnou. Prichádza „communication part“. Všetci si think, že som Rus. Vravím že som from Slovakia. To patríte Rusku, že?, pýta sa Santi. No ja mu rečujem, že my sme independent. Yaay, tak to som cicho. Hostia z hotela sa nahlásia v našej búdke, nadiktujú koľ ko chcú chairs a slnečníkov a ja ich usadím v majamskom paradajsi. Mojou angrištinou s nimi prehodím pár povinných viet, prevesím uterák na lehátko, niekto tipsne, nietko nie, a ja krokujem späť do našej búdky. Obedy a večere mám free, takže asi tu hladovať nebudem. 18:00 a ja sa vraciam na náš apartment. Večer haluzim s chalkami a marhuľami pri ér kondišone a spím ako bábätko. Dobrú noc. #BezPraceNesuDolače
0 Comments
|
|